Pozerám sa hore
Žofia Dubová
Myslím, že to bol Hölderlin, kto napísal, že vzhliadnutie je hľadaním miery človeka. Určite je aj zamyslením, aj spytovaním, no určite je otázkou. Pozerám sa hore, teda vzhliadam. Pozerám sa hore, lebo chcem vidieť horu, hory, pohoria … oblohu a oblaky. A potom opäť hory. Chcem uvidieť hranicu, kde jedna majestátnosť končí a druhá začína.
Chcela som maľovať horu – zastavený moment či horu – mihotanie a rozmýšľať o hore – hranici. Je biela, žiariaca, nie úplne nehybná, možno skôr chvejúca sa, taká, čo sa každú chvíľu zahalí oblakom ako šálom či závesom, alebo ktorej vietor, Slnko a snehový prach utvárajú svätožiaru. Takú, čo sa ukáže, len ak sa jej samej chce. Predsa je trochu rozmarná. Bohyňa. Je nádherná, ale pozerať sa na ňu znamená mrznúť. Hora – majestát. Hora, ktorá ľahko ukáže hranicu človeku, no sama nie je líniou, skôr priestorom, alebo ešte lepšie medzipriestorom. Bolo by zvláštne nakresliť čiaru a povedať: tu ešte je hora a tu už nie je. Isteže, všetko má svoj okraj aj svoju definíciu, no táto hranica nemusí byť vždy tenká a dokonca to vôbec nemusí byť čiara. Vysvetlenie leží v slove postupne. Lebo práve hora, a teda aj výstup na ňu, je postupným ustanovovaním (sveta?), postupným dobýjaním seba.
Je ako magnet. Nie som si úplne istá dôvodmi – možno ich trochu tuším – ale môj pohľad sa vždy stočí práve týmto smerom. Pozerám sa a akoby som sa zasekla … Cítim plnosť aj prázdnotu, obrovskú radosť aj veľmi silnú melanchóliu. Pozerám sa, pozerám sa dlho a v tej chvíli ma nič iné nezaujíma, lebo mám pocit, že mám všetko: pohľad medzi nami.
A potom? Potom tú zaklonenú hlavu skloním.
Žofia Dubová (*1991, Bratislava) je mladá talentovaná výtvarníčka, ktorá pred troma rokmi ukončila štúdium maľby v ateliéri Daniela Fischera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Počas štúdia absolvovala stáž v ateliéri skla a zahraničné pobyty v USA a Portugalsku. Aktuálne je ArtD študentkou na VŠVU u doc. Emöke Vargovej. Inšpiráciu pre svoje maľby nachádza väčšinou v krajine. Tvorí rôznymi maliarskymi či kresebnými technikami na plátne, využíva ceruzy, fixky, výšivku alebo rôzne textílie. Venuje sa aj maľbe na sklo. Svoje diela prezentovala na viacerých skupinových, ale aj samostatných výstavách nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike, Poľsku, Nemecku, Rusku, Portugalsku, Dánsku, Švédsku, USA. V roku 2016 získala Cenu rektora VŠVU a Cenu Slovenskej výtvarnej únie. V roku 2017 získala za svoj obraz Over the mountain zo série Hra:na ocenenie v súťaži Maľba, ktorú organizuje Nadácia VÚB. Taktiež v roku 2017 získala cenu od Nadácie Novum.
Viac na www.zofiadubova.sk
Pozerám sa hore
Žofia Dubová
Myslím, že to bol Hölderlin, kto napísal, že vzhliadnutie je hľadaním miery človeka. Určite je aj zamyslením, aj spytovaním, no určite je otázkou. Pozerám sa hore, teda vzhliadam. Pozerám sa hore, lebo chcem vidieť horu, hory, pohoria … oblohu a oblaky. A potom opäť hory. Chcem uvidieť hranicu, kde jedna majestátnosť končí a druhá začína.
Chcela som maľovať horu – zastavený moment či horu – mihotanie a rozmýšľať o hore – hranici. Je biela, žiariaca, nie úplne nehybná, možno skôr chvejúca sa, taká, čo sa každú chvíľu zahalí oblakom ako šálom či závesom, alebo ktorej vietor, Slnko a snehový prach utvárajú svätožiaru. Takú, čo sa ukáže, len ak sa jej samej chce. Predsa je trochu rozmarná. Bohyňa. Je nádherná, ale pozerať sa na ňu znamená mrznúť. Hora – majestát. Hora, ktorá ľahko ukáže hranicu človeku, no sama nie je líniou, skôr priestorom, alebo ešte lepšie medzipriestorom. Bolo by zvláštne nakresliť čiaru a povedať: tu ešte je hora a tu už nie je. Isteže, všetko má svoj okraj aj svoju definíciu, no táto hranica nemusí byť vždy tenká a dokonca to vôbec nemusí byť čiara. Vysvetlenie leží v slove postupne. Lebo práve hora, a teda aj výstup na ňu, je postupným ustanovovaním (sveta?), postupným dobýjaním seba.
Je ako magnet. Nie som si úplne istá dôvodmi – možno ich trochu tuším – ale môj pohľad sa vždy stočí práve týmto smerom. Pozerám sa a akoby som sa zasekla … Cítim plnosť aj prázdnotu, obrovskú radosť aj veľmi silnú melanchóliu. Pozerám sa, pozerám sa dlho a v tej chvíli ma nič iné nezaujíma, lebo mám pocit, že mám všetko: pohľad medzi nami.
A potom? Potom tú zaklonenú hlavu skloním.
Žofia Dubová (*1991, Bratislava) je mladá talentovaná výtvarníčka, ktorá pred troma rokmi ukončila štúdium maľby v ateliéri Daniela Fischera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Počas štúdia absolvovala stáž v ateliéri skla a zahraničné pobyty v USA a Portugalsku. Aktuálne je ArtD študentkou na VŠVU u doc. Emöke Vargovej. Inšpiráciu pre svoje maľby nachádza väčšinou v krajine. Tvorí rôznymi maliarskymi či kresebnými technikami na plátne, využíva ceruzy, fixky, výšivku alebo rôzne textílie. Venuje sa aj maľbe na sklo. Svoje diela prezentovala na viacerých skupinových, ale aj samostatných výstavách nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike, Poľsku, Nemecku, Rusku, Portugalsku, Dánsku, Švédsku, USA. V roku 2016 získala Cenu rektora VŠVU a Cenu Slovenskej výtvarnej únie. V roku 2017 získala za svoj obraz Over the mountain zo série Hra:na ocenenie v súťaži Maľba, ktorú organizuje Nadácia VÚB. Taktiež v roku 2017 získala cenu od Nadácie Novum.
Viac na www.zofiadubova.sk